Autor: Mgr. Ing. Marek Herda
1. Michal, stal si sa historickým bronzovým medailistom majstrovstiev sveta IMMAF. Už si si stihol uvedomiť, čo si vlastne dokázal? Aké pocity v tebe prevládajú?
Už ubehlo pár dní a pocity sú zmiešané. Je to obrovská česť, radosť a vďačnosť, ale zároveň aj sklamanie a smútok, obzvlášť po semifinálovom zápase, ktorý som v mojich očiach vyhral. Dve z troch kôl som bol lepším bojovníkom, ale bohužiaľ rozhodcovia to videli inak. „Všetko je tak, ako má byť.“
2. Vráťme sa na začiatok. Ako si sa dostal k MMA, kto ťa k tomuto športu priviedol a kedy si si povedal, že by si sa raz chcel postaviť najlepším zápasníkom sveta?
K MMA ma dostal môj veľmi dobrý priateľ Paľko, ktorý ma po pár prvých tréningoch v pivnici u neho v paneláku priviedol do gymu Laugaricio Combat Club Trenčín. Po prvom tréningu som v ňom zostal až dodnes.
3. Keď si odchádzal do Gruzínska, s akými očakávaniami si nastupoval na svetový šampionát? Veril si, že sa môžeš vrátiť domov s medailou?
Moje očakávania a plány boli vrátiť sa domov ako majster sveta vo váhe 65,8 kg a tým si dať peknú bodku za mojou amatérskou kariérou. Plány sa však počas cesty zmenili a po prílete som sa dozvedel, že budem štartovať vo váhe 74,8 kg.
4. Na majstrovstvách sveta si zápasil vo vyššej váhovej kategórii, než je tvoja prirodzená. Ako veľmi si pociťoval tento rozdiel a čo bolo na súbojoch s ťažšími súpermi najnáročnejšie?
Zápasil som vo váhe 74,8 kg, hoci pôvodný plán bol zápasiť vo váhe 65,8 kg, a na tom bola prispôsobená aj moja váha pri odlete. Pred odletom som držal viac ako mesačnú diétu a chudnutie. V zápasoch bolo cítiť silový a veľkostný rozdiel oproti súperom, ale som vďačný za túto skúsenosť, pretože mi ukázala, že sa viem biť a vyhrávať s tými najlepšími na svete, nielen vo svojej kategórii, ale aj vo vyšších kategóriách, než je moja prirodzená váha.
5. Na ceste do semifinále si predviedol viacero fantastických výkonov vrátane víťazstva na triangle choke. Ktorý zápas bol pre teba najťažší a na ktorý budeš najradšej spomínať?
Zápas, na ktorý budem dlho spomínať a zároveň bol mojím najťažším, bol zápas proti Uzbekistanu. Tam som si siahol na úplne dno svojich fyzických síl.
6. Semifinále proti reprezentantovi Angoly bolo mimoriadne dramatické. Ako si tento zápas prežíval priamo v klietke? Mal si počas neho moment, keď si cítil, že finále je na dosah?
Semifinále bolo veľmi náročné. V prvom kole bol súper enormne silný a išlo viac-menej o to, aby som prežil do druhého kola. Od druhého kola bol zápas v mojej réžii. Súpera som v druhom kole preboxoval, no na záver kola som dostal tvrdý úder, z ktorého mi podlomilo kolená. Podarilo sa mi zviazať a vziať súpera na zem. V treťom kole som súpera celé kolo kontroloval na zemi. Z môjho pohľadu som zápas vyhral, ale rozhodcovia to videli inak, takže „všetko je tak, ako má byť“.
7. Po semifinále si s úsmevom spomenul, že si v jednom momente ani poriadne nevedel, s kým zápasíš. Čo si z tohto náročného súboja pamätáš a ako ho hodnotíš teraz, keď už opadli prvé emócie?
Teraz z odstupu si pamätám všetky momenty, ale priamo po zápase to bola divočina. Úder, ktorý som dostal na konci druhého kola, ma poriadne otriasol a po zápase som asi pol hodiny nevedel, kde je sever.
8. Boli ste veľmi blízko k postupu do finále. Čo ťa po zápase mrzelo najviac? A dokázal si už sklamanie z prehry vymeniť za radosť z bronzovej medaily?
Nemrzí ma nič. Urobil som maximum, bojoval som, ako som vedel, a nechal som tam všetko, napriek všetkým prekážkam a tomu, že som zápasil o dve váhové kategórie vyššie. Sklamaný som len z bodového rozhodnutia v semifinále, ako som spomínal už predtým.
9. Tvoj osobný tréner Vladimír Lendvay ťa sprevádza na tvojej športovej ceste. Čo pre teba znamená a akú úlohu zohral pri tomto historickom úspechu?
Môj tréner Vladko Lendvay je pri mne od úplného začiatku mojej cesty bojovníka. Formuje ma ako človeka aj ako zápasníka, vedie ma, učí ma, vychováva ma. Je mi vzorom, inšpiráciou a motiváciou. Beriem ho ako člena mojej rodiny. Bez neho by som nebol tam, kde som.
10. Na šampionáte ťa sprevádzal aj reprezentačný tréner Richard Konc. Ako fungovala spolupráca s trénermi a čo ti najviac pomáhalo v náročných momentoch medzi zápasmi?
Áno, počas celého turnaja bol pri mne nielen Vladko, ale aj Riško Konc. Za to mu patrí obrovské ĎAKUJEM za jeho prístup a profesionalitu, ktorú počas celého šampionátu predviedol, či už počas zápasov, alebo mimo nich. Myslím, že tento šampionát utužil vzťahy a teším sa, čo nám prinesie budúcnosť.
11. Čo pre teba znamenalo reprezentovať Slovensko na najvyššej svetovej amatérskej úrovni? Vnímal si podporu fanúšikov, rodiny a ľudí doma na Slovensku?
Reprezentovať Slovensko je obrovská česť a zároveň zodpovednosť. Som vďačný za túto možnosť.
12. Tento úspech si dosiahol vo vyššej váhovej kategórii. Richard Konc povedal, že ak sa vrátiš do 65,8 kg, narobíš tam poriadny vietor. Ako to vidíš ty? Je návrat do tejto kategórie tvojím ďalším cieľom?
Váhová kategória 65,8 kg je moja prirodzená, takže sa veľmi teším, keď sa v nej budem môcť znovu predstaviť, a verím, že naplním Riškove slová.
13. Čo bude nasledovať po majstrovstvách sveta? Chceš pokračovať v amatérskom MMA a zabojovať o svetové zlato, alebo už premýšľaš aj nad profesionálnou kariérou?
Teraz ma čaká pár dní oddychu a potom znovu do práce. Máme spolu s trénerom nejaké plány, vízie a sny, takže uvidíme.
14. Čo všetko si musel obetovať, aby si sa dostal až sem? Boli počas tvojej kariéry chvíle, keď si pochyboval, či má všetka tá drina zmysel?
Nevnímam to tak, že by som niečo obetoval. Robím to, čo milujem a čo ma baví, a som vďačný za to, že to môžem robiť. Samozrejme, mal som aj ťažké chvíle a obdobia, ale mám okolo seba skvelý tím ľudí a rodinu, ktorí ma vždy podržia a sú tu so mnou. Tento výsledok je zásluhou nás všetkých.
15. Dnes si historickým medailistom a vzorom pre mladých zápasníkov. Čo by si odkázal chlapcom a dievčatám, ktorí práve začínajú s MMA a snívajú o podobnom úspechu?
Nevzdávať sa.
16. A úplne na záver – komu by si chcel túto historickú medailu venovať a komu sa chceš poďakovať?
Obrovské ďakujem patrí môjmu tímu LCC FAMILY, mojej rodine a pánu Bohu. Táto medaila patrí nám všetkým. ĎAKUJEM.
English version below
Author: Mgr. Ing. Marek Herda
1. Michal, you have become a historic bronze medallist at the IMMAF World Championships. Have you had time to realise what you have achieved? Which feelings dominate?
A few days have passed and my feelings are mixed. It is a huge honour, joy and gratitude, but also disappointment and sadness, especially after the semi-final, which in my eyes I won. I was the better fighter in two of the three rounds, but unfortunately the referees saw it differently. “Everything is as it should be.”
2. Let’s go back to the beginning. How did you get into MMA, who brought you to this sport, and when did you decide you wanted to one day stand against the best fighters in the world?
My very good friend Paľko brought me into MMA. After a few first trainings in the basement of his flat block, he took me to our gym, Laugaricio Combat Club Trenčín. I stayed after my first session and I am still there today.
3. When you were leaving for Georgia, what were your expectations for the world championship? Did you believe you could return home with a medal?
My expectations and plans were to return home as world champion at 65.8 kg and to put a nice full stop on my amateur career. But the plans changed during the trip, and after arriving I learned that I would compete at 74.8 kg.
4. At the world championships you competed in a higher weight category than your natural one. How much did you feel this difference, and what was most demanding in fights against heavier opponents?
I fought at 74.8 kg, although the original plan was to compete at 65.8 kg, and my weight at departure was adjusted to that. Before the flight I had more than a month of dieting and weight loss. In the fights the strength and size difference against my opponents was felt, but I am grateful for this experience, because it showed me that I can fight and win against the best in the world, not only in my own category but also in weight classes above my natural one.
5. On the way to the semi-final you delivered several fantastic performances, including a win by triangle choke. Which fight was the hardest for you, and which one will you most like to remember?
The fight I will remember for a long time, and which was also my hardest, was the fight against Uzbekistan. There I reached the very bottom of my physical strength.
6. The semi-final against the Angolan representative was extremely dramatic. How did you experience that fight inside the cage? Did you have a moment when you felt the final was within reach?
The semi-final was very demanding. In the first round the opponent was extremely strong, and it was more or less a fight to survive into the second round. From the second round the fight was under my control. In the second round I outboxed my opponent, but at the end of the round I took a hard punch that buckled my knees. I managed to tie up and take the opponent to the ground. In the third round I controlled the opponent on the ground for the whole round. From my point of view I won the fight, but the referees saw it differently, so, as I said at the beginning, “everything is as it should be.”
7. After the semi-final you smilingly recalled that at one point you did not really know who you were fighting. What do you remember from this demanding bout, and how do you assess it now that the first emotions have faded?
Looking back now I remember all the moments, but right after the fight it was pure madness. The punch I took at the end of the second round shook me badly, and after the fight I did not know where north was for about half an hour.
8. You were very close to reaching the final. What bothered you most after the fight? And have you already been able to swap the disappointment from the defeat for the joy of the bronze medal?
Nothing bothers me. I did my best, I fought as well as I could and left everything there, despite all the obstacles and the fact that I was competing two weight classes higher. I am only disappointed by the points decision in the semi-final, as I mentioned before.
9. Your personal coach Vladimír Lendvay accompanies you on your sporting journey. What does he mean to you, and what role did he play in this historic achievement?
My coach Vladko Lendvay has been with me since the very beginning of my path as a fighter. He is shaping me as a person and as a fighter, guiding me, teaching me and raising me. He is my role model, inspiration and motivation, and I regard him as a member of my family. Without him I would not be where I am.
10. At the championship you were also accompanied by national team coach Richard Konc. How did cooperation with the coaches work, and what helped you most in the difficult moments between fights?
Yes, throughout the tournament I had not only Vladko but also Riško Konc by my side. For that he deserves a huge THANK YOU, for his attitude and professionalism, which he showed throughout the championship, both during the fights and outside them. I think this championship strengthened our relationships, and I look forward to what the future brings us.
11. What did it mean to you to represent Slovakia at the highest world amateur level? Did you feel the support of fans, family and people back home in Slovakia?
Representing Slovakia is a huge honour and at the same time a responsibility. I am grateful for this opportunity.
12. You achieved this success in a higher weight category. Richard Konc said that if you return to 65.8 kg you will cause quite a stir there. How do you see it? Is a return to this category your next goal?
The 65.8 kg category is my natural one, so I am really looking forward to competing in it again, and I believe I will fulfil Riško’s words.
13. What will follow after the world championship? Do you want to continue in amateur MMA and fight for world gold, or are you already considering a professional career?
Now I have a few days of rest and then back to work. Together with my coach we have some plans, visions and dreams, so we will see.
14. What did you have to sacrifice to get this far? Were there moments in your career when you doubted whether all that hard work made sense?
I do not see it as sacrificing anything. I do what I love and what I enjoy, and I am grateful that I can do it. Of course I have had difficult moments and periods, but I have a great team of people and family around me who always support me and are here with me, so this result is thanks to all of us.
15. Today you are a historic medallist and a role model for young fighters. What would you say to the boys and girls who are just starting with MMA and dream of similar success?
Never give up.
16. And finally, to whom would you like to dedicate this historic medal, and whom would you like to thank?
A huge thank you goes to my team LCC FAMILY, to my family and to God. This medal belongs to all of us. THANK YOU.